Nefalšovaný
smútok v čistej
detskej dušiZ časopisu Svědomí/Conscience 11/2010
Nefalšovaný
smútok v čistej
detskej duši
Vladimír Pavlík
Jeden z mojich čitateľov mi poslal nádhernú a zároveň smutnú poviedku bez
nadpisu a bez mena jej autora. Keďže utrpenie a ľudský žiaľ sú častou náplňou
mojich článkov, rozhodol som sa túto poviedku štylisticky upraviť, dať jej
nadpis a umiestniť ju na svojej webovej stránke.
Deň pred Vianocami som sa ponáhľala do supermarketu dokúpiť darčeky, ktoré som
nestihla. Keď som uvidela to množstvo ľudí, prešla ma chuť nakupovať a začala
som frflať:
"môžem
tu čakať večnosť, nič nestihnem, a ešte čo všetko musím vybaviť... Vianoce
začínajú byť čím ďalej stresovejšie, keby sa tak dalo celý ten zhon prespať",
hovorila som si sama sebe. Nakoniec som sa len predsa prebojovala do oddelenia s
hračkami a začala
som nadávať na ceny, premýšľajúc, či sa vôbec moje deti budú s týmito hračkami
hrať.
Ako som tak blúdila popri regáloch, zbadala som asi 6-ročného
chlapčeka, ktorý si k sebe túlil jednu bábiku. Mal strašne smutný pohľad, keď ju
hladkal po vláskoch. Potom sa otočil k jednej staršej panej pýtajúc sa:
"babička,
vieš to iste, že nemám dosť peňazí, aby som kúpil túto bábiku?"
Staršia pani mu odpovedala:
"vieš
aj ty sám, že nemáš dosť peniažkov zlatúšik."
Potom poprosila vnúčika, aby na ňu chvíľu počkal, kým sa ešte na niečo pozrie.
Chlapček ešte stále mal v náručí bábiku. Nakoniec som sa vybrala k nemu a
spýtala som sa ho:
"komu
by si chcel kúpiť túto bábiku?"
"Túto
bábiku chcela moja sestrička na Vianoce zo všetkého najviac, bola si istá, že
jej ju Mikuláš prinesie pod stromček."
"Keď
ju tak chcela mať, tak jej ju Mikuláš určite prinesie",
povedala som.
"Nie,
nie, tam kde je teraz, Mikuláš už nemôže priniesť darčeky. Aby bábiku dostala,
tak ju musím dať mamičke, aby jej ju odovzdala, keď tam pôjde."
Očká mu pri tom ešte viac zosmutneli.
"Moja
sestrička išla k Ježiškovi, aby bola s ním. Ale tatino
mi povedal, že aj mamina pôjde za chvíľu za Ježiškom, tak som si myslel, že by
jej tú bábiku mohla zobrať."
Potom mi ešte ukázal jednu milú fotku, na ktorej sa šťastne usmieval. "Túto fotku by som jej chcel tiež poslať, aby na mňa nikdy nezabudla. Mám veľmi rád svoju maminku a želám si, aby neodišla, ale tatino hovoril, že musí odísť, aby mojej sestričke nebolo smutno."
Znovu sa pozrel s tými jeho smutnými očkami na bábiku. Rýchlo som vytiahla peňaženku a nepozorovane som si z nej vybrala peniaze, a povedala chlapčekovi: "poď, prepočítame tvoje peniaze, čo keď predsa len budú stačiť na tú bábiku?" "Dobre, možno ich bude dosť," odvetil. Rýchlo som pridala k peniažkom ktoré mi podával tie svoje, tak aby si to nevšimol a začali sme počítať. Peňazí na bábiku bolo dosť a ešte mu aj zostalo. Chlapček zvolal: "ďakujem Ti, Bože, že si mi dal dosť peniažkov." Potom sa na mňa pozrel a povedal: "vieš, včera som poprosil PánBožka, aby mi dal dosť peniažkov na bábiku, aby ju mamička mohla zobrať sestričke, a on ma vypočul! Ešte som chcel maminke kúpiť jednu bielu ružičku, ale to som už nechcel od PánBožka pýtať peniažky. Ale on mi predsa dal viac, aby som mohol kúpiť aj bábiku aj ružičku. Vieš, maminka má veľmi rada biele ruže."
O pár minút sa chlapčekova babička vrátila a odišli. Ja som pokračovala v
nákupoch, ale už v zmenenej nálade. Stále som musela na neho myslieť. Potom som
si spomenula na článok, ktorý som čítala pred dvoma dňami. Písalo sa tam o
opitom šoférovi, ktorý sa zrazil s iným autom, v ktorom sedela mladá žena so
svojou dcérkou. Dievčatko na mieste zomrelo a matka bola v kritickom stave. Dva
dni po stretnutí s chlapčekom som si prečítala článok, kde sa písalo, že
chlapčekova matka zomrela.
Vladimír Pavlík, signatár Charty 77
zpět na hlavní stranu přehled článků ze Svědomí