Z  časopisu Svědomí/Conscience 9/2010

O židovskom farizejstve

Vladimír Pavlík

S neuveriteľným odporom a pohŕdaním sledujem správanie niektorých profesionálnych plačkov zo židovských náboženských obcí na Slovensku pri presadzovaní len toho ich jediného židovského utrpenia, len tej ich jedinej pravdy... V protiklade s tým, keď židovskí lichvári zo Svetovej banky a MMF tu cez ekonomický fašizmus robili a robia pokusy na slovenských občanoch cez vlastizradných slovenských politikov, pričom to cynicky nazývajú nevyhnutnými ekonomickými reformami, tak som zo strany slovenských Židov doteraz nepočul ani ten najmenší náznak nesúhlasu. Že títo ekonomickí fašisti tu dohnali nezanedbateľný počet nevinných občanov k sociálnym samovraždám, tak dokonca ani toto ich nedonútilo k žiadnym protestom za tieto zločiny proti ľudskosti.

Neuveriteľný cynizmus, podlosť, zbabelosť a malosť preukázalo vedenie židovských náboženských obcí aj voči svojmu, dnes už nebohému spoluobčanovi Jurajovi Fischerovi, Rytierovi Čestnej Légie, patriace medzi najvyššie francúzske vyznamenania. Mal veľmi ťažký a pohnutý život. Do jeho osudu, ako aj do osudu celej jeho rodiny, najskôr kruto zasiahla 2. svetová vojna. On sám sa pred koncentračným táborom zachránil útekom do zahraničia, kde so zbraňou v ruke bojoval proti fašizmu a nacizmu v radoch čsl. Zahraničného odboja od 1. apríla 1940 do 5. mája 1945. Jeho brat Tomáš Fischer bol 13. júna 1944 popravený v Osvienčime, jeho otec zomrel počas transportu do koncentračného tábora.

Žiaľ, ani koniec vojny pre neho neznamenal vytúženú slobodu. Kvôli jeho židovskej národnosti a účasti v západnom odboji mu nastupujúci komunistický režim vyvlastnil celý majetok, a on sám bol odsúdený za vykonštruovanú protištátnu trestnú činnosť. Čo je ale najsmutnejšie, že ani po novembri 1989 sa nedočkal nielen spravodlivého zadosťučinenia za smrť otca, brata a ďalších blízkych, ale ani za skonfiškovaný majetok, ktorý mu bol komunisticko‑fašistickými zberbami v roku 1960 protiprávne zabavený. Mnohokrát, už s ťažko postihnutým zrakom, písal po novembri 1989 na viaceré kompetentné inštitúcie v SR a domáhal sa svojich oprávnených nárokov. Jeho vec sa dostala aj pred Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu.

Smutnou vizitkou toho, ako sa tomuto výnimočne statočnému človeku dokázali cynicky vysmiať do tváre pretransformované prednovembrové komunisticko‑fašistické zberby a tzv. demokratická a nezávislá slovenská justícia, v tom období riadená predstaviteľom Antikristovej organizácie KDH, dokumentuje aj odpoveď Ministerstva spravodlivosti SR z apríla 2001 pod číslami: 13349/99‑98/2460, 13350/99‑98/2461 a 13350/99‑98/2638, keď sa domáhal oprávneného nároku na odškodné.

Citujem: `Keďže dôvodom Vášho ukrývania nebola rasová alebo náboženská perzekúcia, pre priznanie odškodnenia za Vaše skrývanie neboli splnené podmienky vyžadované ustanovením ' 2 ods. 3 písm. d/ zákona č. 305/1999 Z.z. Okrem toho v dobe od 1. 4. 1940 do 5. 5. 1945 ste boli príslušníkom čs. armády v zahraničí, ktorú dobu nie je možné považovať za ukrývanie (išlo o vojenskú službu). Pre priznanie odškodnenia za deportáciu do koncentračného tábora Vášho otca Júliusa Fischera a za jeho smrť počas deportácie, ktorý bol do koncentračného tábora deportovaný z mesta Lučenec, ktoré v tom čase sa nachádzalo na okupovanom území, nebola splnená územná podmienka deportácie obsiahnutá v ustanovení ' 2 ods.3 písm.a/ zákona č. 305/1999 Z.z. (nebol deportovaný z územia Slovenskej republiky z rokov 1939 až 1945).A

Ako autor tohto článku sa pýtam: prečo pán Fischer bol nútený ujsť do zahraničnej armády? A zároveň odpovedám: utekal totiž pred rasovou a náboženskou perzekúciou! ABY SI ZACHRÁNIL VLASTNÝ ŽIVOT! Aby neskončil tak, ako skončil v Osvienčime jeho brat a počas deportácie zomrel jeho otec. Pýtam sa: aké sadisticko‑fašistické kreatúry tento zákon pripravovali a schvaľovali? Aký to paradox, keď tu boli finančne odškodňovaní arcizločinci z KSČ a ŠtB, či tunelárski bankári! Keď sa tu milionármi a miliardármi stali gaunerskí politici, kadejakí zbojnícki privatizéri, kadejaké finančné skupiny a im podobní, dokonca cez zákony za tým účelom pripravené a schválené. Aký to prestrašný a neľudský výsmech s porovnaním neodškodnenia pána Fischera!

Verejne sa pýtam predstaviteľov židovských náboženských obcí na Slovensku: prečo ste mlčali, veď ste dobre túto kauzu poznali? Máte vy vôbec nejaké právo skrývať sa za obete holokaustu, parazitovať na týchto obetiach, či obviňovať niekoho za niečo, keď to nepasuje do tej vašej, len tej jedinej pravdy, z antisemitizmu, extrémizmu, neonacizmu a fašizmu?

Pán Juraj Fischer zomrel 9. mája 2007 vo veku nedožitých 87 rokov a pochovaný bol 16. mája 2007 v Lučenci. Keďže vlastním niektoré autentické dokumenty, musím podotknúť, že ma mimoriadne fascinovalo, keď ako 84‑ročný o svojom otcovi písal ako o oteckovi.

Vladimír Pavlík, signatár Charty 77

zpět na hlavní stranu                     přehled článků ze Svědomí