Listárna svedomi.cz, leden 2012

Václav Havel - legenda, či ďalší falošný mýtus?

22. výročie amnestie prezidenta ČSSR z 1. januára 1990

František Bednár

K nedávnej smrti Václava Havla som sa nechcel vyjadrovať v období jeho pohrebu, a keby mi netelefonoval istý redaktor z denníka Sme, ktorý chcel vedieť podrobnosti o okolnostiach Havlovej amnestie z 1. januára 1990, kedy som bol  väznený v Leopoldove na oddelení Hlava I. pre tzv. trestné činy proti republike, zrejme by som už nepovažoval za potrebné vyjadrovať sa k jeho osobe v súvislosti s amnestiou a prevratom v Novembri 1989. Zmienenému  redaktorovi, ktorý si s mojim súhlasom rozhovor nahrával, som povedal približne to isté, čo tu uvádzam aj s podrobnosťami a autentickými dokumentmi. Ako sa dalo očakávať, tak ako z Havla vyrobili isté kruhy legendu už počas jeho života, rovnako im na vyrobenie falošného mýtu poslúžila aj jeho smrť, a preto má vôbec neprekvapilo, že v článku Dosah Havlovej amnestie sa nedá presne určiť denník Sme neuviedol ani slovo z toho, čo som v spomínanom rozhovore uviedol ja.

Aká je skutočná pravda o Havlovej amnestii? 

K 1. januáru 1990 si v bývalom Československu odpykávalo tresty niekoľko desiatok odsúdených za tzv. trestné činy proti republike podľa Hlavy I. Išlo o zväčša vykonštruované alebo pochybne zdôvodnené trestné činy vyzvedačstva, neúspešné pokusy o nedovolené opustenie republiky s braním rukojemníkov kvalifikované ako teror, individuálne útoky proti funkcionárom KSČ, trestné činy rozvracania republiky, alebo rôznu kombináciu týchto a obdobných činov tzv. protisocialistického konania.

Väzni odsúdení za politické delikty, ktorí dostali najvyššie tresty, boli vo výkone trestu na Slovensku v Leopoldove v III. NVS a v Českej republike vo Valdiciach a Mírove. Odsúdení na nižšie tresty - v II. NVS boli vo väznici v Ilave.

Po 17. novembri 1989 sme  s obrovskou nádejou a plní radostných očakávaní začali myslieť opäť na slobodu a verili sme, že bývalý politický väzeň Václav Havel nás nesklame a udelí ako prvým amnestiu nám. Protestujúcimi občanmi vynútené prepustenie na slobodu tzv. bratislavskej päťky a Jána Čarnogurského v nás toto presvedčenie ešte umocnilo.

Krátko po novembrových udalostiach však oddelenie Hlava I. zrušili a nás - politických väzňov rozhádzali medzi kriminálnikov po všetkých oddeleniach v Leopoldovskej väznici. Pochopili sme hneď, že tento podraz zo strany moci neveští pre nás nič dobrého. 

Prvého januára 1990 sme sa dozvedeli, že prezident Václav Havel nám, odsúdeným podľa hlavy I., skrátil tresty o jeden rok! To teda znamenalo, že vo väznici sme mali sedieť ešte dlhé roky a nikto z nás na slobodu nepôjde! Ja osobne som túto amnestiu odmietol listom, ktorý som odoslal Ministerstvu spravodlivosti.

Vedeli kompetentní a Václav Havel, že vo väzniciach sú ešte politickí väzni?

Určite áno, pretože v decembri 1989 začali väzni v Leopoldove protestnú hladovku a v súvislosti s ňou sa na krátke prerušenie trestu dostali von z väznice dvaja z nás, ktorí sa stretli s predstaviteľmi VPN a novinármi. Medzi nimi bol ako hovorca politických väzňov dnes už nebohý slovenský horolezec Pavel Pochylý, ktorý im odovzdal spisové značky rozsudkov odsúdených  podľa Hlavy I. Dnes už je zrejmé, že neudelenie individuálnej amnestie odsúdeným za tzv. prvohlavové trestné činy bolo ovplyvnené spolupracovníkmi a agentmi ŠtB v štruktúrach  OF a VPN.

V kontexte s týmto zámerom začiatkom roku 1990 Ján Čarnogurský a vtedajší generálny prokurátor oficiálne vyhlasovali, že politickí väzni už vo väzniciach nie sú. 

Amnestia udelená Václavom Havlom bola nielen zradou na odsúdených za protištátne trestné činy, vo väčšine prípadov politicky motivované, ale bola aj zjavnou sabotážou a ohrozením bezpečnosti občanov, k čomu došlo  prepustením 24 000 väzňov na slobodu.

Nikto z nás takýto postup neočakával, všetci sme verili a boli presvedčení, že Havel udelí ako prvým individuálnu amnestiu odsúdeným za politicky motivované trestné činy a  väzňom odsúdeným za kriminálne trestné činy udelí amnestiu, podľa ktorej sa skrátia zostatky trestov u menej závažných trestných činov o polovicu a pri závažných trestných činoch o tretinu a zvyšky trestov menšie ako jeden rok by sa amnestovali bez rozdielu. Takto by opúšťali väzni väznice priebežne a nedošlo by k ich hromadnému prepusteniu. Paradoxne takýto rozsah amnestie očakávali aj dozorcovia, ktorí s nami o tom hovorili.

Pre denník Sme som v rozhovore z 18.12.2011 uviedol, že môj dnes už nebohý strýko Mgr. Karol Paluch , člen Solidarity od roku 1980, prezident nadácie Cor Aegrum a priateľ Adama Michnika z poľskej Solidarity intervenoval u Václava Havla listom z 23.apríla 1990, ktorý uverejňujem ako autentický dokument na dôkaz, že Václav Havel  na tento list ani neodpovedal a rovnako ignoroval osobnú intervenciu Adama Michnika, vydavateľa Gazety Wyborczej, ktorý ho  osobne požiadal o udelenie milosti.

Citujem z listu nebohého Mgr. Karola Palucha: List z 23.apríla 1990

Ctihodný pán Prezident Českej a Slovenskej federatívnej republiky Václav Havel
Vo Vašom novoročnom prejave nezabudli ste, pán Prezident, aj na väzňov, uvádzajúc medziiným, že v Československu je veľa väzňov odpykávajúcich tresty za spáchané činy, ktorí však pocítili na vlastnej koži úpadok justície, a teraz musia žiť vo väzeniach, ktoré miesto toho, aby prebúdzali v nich to, čo je najlepšie v človeku, ničia väzňov psychicky a fyzicky. Zároveň obrátili ste sa na väzňov, aby pochopili, že 40 rokov neprimeraného súdenia nijako sa nemôže preškrtnúť  zo dňa na deň.
Myslím, že mali ste na zreteli predovšetkým politických väzňov, keďže ste povedal predtým v prejave, že prenasledovaní boli tí, ktorí sa postavili proti totalitnej štátnej moci i tí, ktorí sa rozhodli prosto byť sebou. K takým väzňom patrí syn mojej sestry, ktorá žije v Poprade, František Bednár, nar. 15.2.,1957, t.č. vo väzení v Ružomberku, kde bol premiestený v prvej polovici januára 1990 z NVÚ Leopoldov....

Celej našej rodiny na Slovensku, rodín v Poľsku a USA sa obzvlášť nemilo dotklo, že Václav Havel, už ako prezident, nepovažoval za potrebné odpovedať ani na list mimoriadne vzácneho a skromného človeka, akým  bol  Mgr. Karol Paluch, ktorý v 60. rokoch prekonal závažnú operáciu srdca v tom čase v nevyhovujúcej a zastaralej nemocnici v Krakove. Chirurgom, ktorí ho operovali vtedy sľúbil, že urobí všetko preto, aby im postavili novú a modernú kardiologickú nemocnicu. Nikto mu vtedy neveril. On to však nezištne dokázal a spolu s kardinálom Macharským – vtedajším krakovským arcibiskupom  a profesorom Dziatkowiakom založili Nadáciu Cor Aegrum, ktorá získavala finančné prostriedky po celom svete. Dňa 9. júna 1997 sám pápež nebohý Ján Pavol II. v Krakove vysvätil novootvorené oddelenie Kardiologického inštitútu, v ktorom sa dnes uskutočňujú desiatky transplantácii srdca.

Dodávam, že v apríli 1990 po leopoldovskej vzbure objavili  redaktori  STV vo väznici za údajné vyzvedačstvo odsúdeného novinára Mariána Dudinského, ktorý bol prepustený podmienečne ako zločinec. Pri jeho prvej tlačovej konferencii s novinármi ho však sám Fedor Gál upozorňoval, aby „nejatril staré rany“ a nespomínal mená sudcov a vyšetrovateľov jeho prípadu. Svoju anabázu opísal tento, dnes už nebohý novinár v Knihe Kmotrou mi bola ŠtB. 23. apríla 1990 bol prijatý Zákon o súdnej rehabilitácii č. 119/90 Zb. Napriek tomu som sa na slobodu dostal až po nátlakovej akcii mojich zúfalých rodičov, ktorí 22. júla 1990  listom oznámili Kancelárii prezidenta republiky a iným inštitúciám, že ak nebudem prepustený do 1.9.1990, začnú protestnú hladovku na Václavskom námestí  v Prahe. List rodičov z 22.7.1990

V roku 2008 v rozhovore pre denník Sme Ján Budaj priznal, že Havel robil tajné dohody s komunistami, čo už dávno predtým uverejnil Kanadsko–český mesačník Svědomí v článku Tajné dohody Hegenbart - Havel.   Tajné dohody Hegenbart - Havel.

Absurdný dramatik nám zanechal absurdnú dobu, v ktorej sa z komunistov stali kapitalisti, ktorí mali ako prví základný kapitál na rozbeh podnikania. Máme aj tzv. Zákon o protikomunistickom odboji a paradoxne máme aj Komunistickú stranu, ktorej činnosť nebola v bývalom Československu zakázaná a jej majetok nebol nikdy vrátený občanom. Návrh pražského mestského prokurátora JUDr. Tomáša Sokola o zákaze KSČ, ktorú označil ako zodpovednú za spáchané zločiny, ktoré prirovnal k zločinom fašizmu bol OF a VPN odmietnutý. Odôvodnenie tohto návrhu  poukazovalo na skutočnosť, že nacisti rasovou ideológiou rozpútali svetovú vojnu a likvidovali príslušníkov iných národov, pričom komunisti, ktorí majú na svedomí oveľa viac obetí, svojou triednou ideológiou likvidovali príslušníkov vlastného národa a dnes za to nenesú žiadnu zodpovednosť.

Ak niekto povie, že je antifašista, všetci ho oslavujú. Ak však povie, že je antikomunista, je na posmech. Bývalí agenti a spolupracovníci ŠtB sú ekonomickými vzormi pre mladých a hrdinami dnešnej konzumnej doby.

Na Slovensku sa skoro všetky kádrové rezervy KSS pretransformovali na sociálnych demokratov a večnú lásku k Sovietskemu zväzu vymenili za večnú lásku k Európskej únii. A ich zvyšok sa zamaskoval pod tzv. kresťanskú demokraciu, ktorá má so skutočným kresťanstvom pramálo spoločného.

Po voľbách v marci 2012 s najväčšou pravdepodobnosťou dôjde k symbióze oboch týchto politických zoskupení, čo zdôvodnia nevyhnutnou záchranou Slovenska pod kuratelou EÚ. V jednom však mali pravdu. V roku 1989 kričali, "my nie sme ako oni!" Nie sú - sú možno oveľa horší. 

Za 22 rokov tu po nich ostali sprofanované a zdiskreditované ideály slobody a demokracie, vyše 7000 obetí sociálnych samovrážd, bezdomovci zomierajúci v mraze na uliciach, matky, ktoré v zúfalstve skáču z okien, miliardy rozkradnutého štátneho majetku, ktoré skončili na súkromných účtoch vďaka tomu, že z vysokej politiky urobili korupčnú partokraciu a najzločineckejšiu a najsofistikovanejšiu zlodejskú profesiu, ktorú dotiahli do podoby, v ktorej môžu beztrestne a chránení imunitou priamo schvaľovať také zákony, pri ktorých je zločin právne nepostihnuteľný.

František Bednár,
vyšlo na stránkách Svetového združenia býv. čsl. politických väzňov

zpět na hlavní stranu                      zpět na archiv aktualit