Aktuality svedomi.cz, 12. listopadu 2011

Za Josefem Koudelkou

Jozef Vaškovič

Zišli sme sa pri rakve nášho priateľa Jozefa Koudelku, ktorý nás opustil. Skončil svoju životnú púť a prázdno, ktoré ostalo v našich srdciach sa nedá nahradiť. Odišiel, jeho čas sa naplnil a svieca jeho života zhasla. Jozefov život bol naplnený bolesťou a smútkom. Od mladosti sa stretával s prenasledovaním a nepochopením. Mnoho rokov strávil nevinne v komunistických koncentračných táboroch. Pritom neurobil nikomu nič zlého. Jeho jediným previnením bolo, že bol čestný, spravodlivý a charakterný človek, ktorý bol ako mladý chlapec v roku 1959 krivo obvinený z pokusu o opustenie republiky. Bol zatknutý a prešiel takmer všetkými komunistickými koncentračnými tábormi ktoré sa na území Československej republiky nachádzali.

Patril medzi tých väzňov, ktorí po odpykaní viac ako desaťročného trestu aj po prepustení zostal naďalej v nenávisti nielen u vládnucich činiteľov tejto republiky, ale i u Konfederácii politických väzňov, kde mu vedúci KVP vyčítali jeho nekolektívny a neprispôsobivý spôsob spoločného myslenia a skutkov. Bol u nich v nemilosti, pretože okrem iného nesúhlasil s každoročnými teatrálnymi výstupmi počas muklovských pútí na Svätom Hostýne, kde si české a slovenské vedenie KPV padali do náručia a nešetrili obdivom a chválami z úzkej spolupráce s postkomunistickými štátnymi orgánmi.

Zúčastňoval som sa s Jozefom a inými každoročných púti na sv. Hostýne, takmer od začiatku. Tieto púte boli zo začiatku búrlivé, ale neskoršie dostali vzhľad uhladenosti a úrovne, akú si vládnuca garnitúra priala. Nesúhlasili sme s tým a preto sme si prevádzali svoju vlastnú púť. Občas sme stáli spolu s inými predo dvermi pútneho domu, pretože sme neboli vpustení do miestnosti. Buď sme nemali odznak KPV, alebo z iných dôvodov. Stáli sme ako vyvrheli pred dvermi na dvore a počúvali cez amplión búrlivé potlesky a ovácie zmanipulovaných starcov stojacích nad hrobom, ktorí nevedeli ani to, komu a čomu tlieskajú. Preto my, ktorí sme zostali prenasledovaní a psancami dodnes, sme si robili svoju vlastnú púť a spomienku na umučených, ktorá nebola síce tak pompézna ako oficiálna s prezidentskou strážou, hudbou, kladením vencov a kvetnatými predslovmi pri pomníku umučených, ale o to bola úprimnejšia a priateľskejšia. Boli s nami i takí mukli ako bol nebohý páter Huvar a pán Komínek, dodnes neporaziteľný a nezlomný Hučín, Podracký a iní. Bolo nám spolu dobre. V tichosti sme spomínali na umučených i na tých, ktorí sú prenasledovaní až do dnešnej doby a nesmú sa vrátiť z vyhnanstva do krajiny, z ktorej boli vyhnaní. Doživotný zákaz návratu dodnes platí, pretože tí, ktorí tieto zákazy vydávali, dnes majú znovu vysoké politické postavenia a moc. Mnohí, i keď boli rehabilitovaní, nedostanú žiadne odškodnenie a mnohí z nás sú znevýhodňovaní horšie ako kriminálne živly.

Tieto nepravosti sa nášho priateľa Jozefa veľmi dotýkali. Bojoval proti nim, ale bezvýsledne. Narážal na hluché uši a zaslepené oči a zomrel sklamaný . Nech nám v našich srdciach zostane na neho jasná spomienka. Keď nám bude smutno, príďme ku jeho hrobu a spomínajme na to, čo prežil. Patril medzi tých vzácnych ľudí, ktorí dokázali povzbudiť, i keď sám potreboval povzbudenie. Verím, že Boh sa nad ním zmiluje a spravodlivo mu požehná za všetky tie zločiny a nepravosti, ktoré boli na ňom spáchané. Boh je milosrdný, vidí do srdca každého človeka, pozná jeho skryté pohnútky a vie, že Jozef bol dobrý človek. Nech mu je milosrdný pri vzkriesení z mŕtvych k večnému životu. Nech odpočíva v pokoji a v deň Božieho sudu nech sa s ním znovu stretneme.

Jozef Vaškovič

Související texty:

Životní příběh Josefa Koudelky (Obrana národa 2/2002)

PROČ?! - Je něco páchnoucího v tomto státě (Obrana národa 1/2002)

Jak to začalo ? (Obrana národa 1/2002)

Kdo byli a jsou tzv. bojovníci "Světlých zítřků" a hlasatelé "Se Sovětským svazem na věčné časy a nikdy jinak!"? (Josef Koudelka, Obrana národa 4/2002)

zpět na hlavní stranu                      zpět na archiv aktualit